Biblické postavy (12): Cherubovia

Skôr než stránky knihy Genezis začnú zaľudňovať ďalší obyvatelia biblického sveta a ešte predtým, než prvé postavy Adam a Eva úplne ustúpia zo scény, sa biblický príbeh o hriechu prarodičov uzatvára  poznámkou: “Boh vyhnal človeka a na východ od raja Edenu postavil cherubov a vytasený ohňový meč, aby strážili cestu k stromu života” (porov. Gen 3,24).

Kto sú tieto bytosti? A kde sa vôbec vzali? Hebrejský originál uvádza cherubov s určitým členom, čo by malo signalizovať, že čitateľ už vie, o koho ide. Ani jedno z dvoch rozprávaní o stvorení sveta v predchádzajúcich kapitolách knihy Genezis ich ale nespomína. Odkiaľ teda sú, ak na zozname stvorených bytostí nefigurujú? A vôbec, v celej knihe Genezis vystupujú iba jeden jedinký krát – práve v tejto pasáži. Odkiaľ ich máme poznať a čo sa o nich dá vedieť? 

Čo znamená ich prítomnosť na východ od rajskej záhrady? A čo nám môžu povedať, ak neprehovoria ani slovko? Aký obraz by sa mal vlastne čitateľovi v mysli vybaviť, keď počuje záhadné slovo cherub?

Hebrejský výraz kəruv v množnom čísle kərubim súvisí s akadským slovom karibu, ktoré údajne pôvodne označovalo toho, kto sa modlí. Neskôr sa ale toto akadské karibu používalo prevažne pre okrídlené bytosti s levím telom a s ľudskou hlavou, ktoré sa na Blízkom východe vyobrazovali nad vstupnými bránami do starovekých chrámov. Ich prítomnosť teda vizuálne signalizovala vstup do posvätného priestoru.

V Starom zákone sa postavy označené hebrejským slovom kerubim najčastejšie vyskytujú v knihe proroka Ezechiela. Autorovi tejto prorockej knihy cherubovia slúžia ako poetický obraz, ktorý symbolicky vizualizuje nepredstaviteľnú a ohromujúcu Božiu slávu. Pisateľ sa snaží vystihnúť niečo, čo je ľudskými slovami neopísateľné, preto hľadá nejaké skutočnosti z bežného života, ktoré by aspoň trochu naznačovali to, čo sa pokúša vyjadriť. Pre starovekého adresáta, ktorý musel mať vo vizuálnej pamäti vznešené antropomorfné bytosti z impozantných chrámov, boli teda cherubovia najdostupnejším predstaviteľným znázornením nepredstaviteľného.

Z ďalších starozákonných kníh cherubov spomína tiež Prvá kniha kráľov a kniha Exodus. V tej prvej označujú pozlátené drevené sochy v Šalamúnovom chráme (porov. 1 Kr 6,23-35) a v tej druhej kované figúry zo zlata na vrchnáku archy (porov. Ex 25,18-22). V oboch prípadoch je ale zrejmé, že nejde o realistické znázornenie nejakých živých tvorov či historických postáv, ale o symbolický odkaz na nesmierne vznešenú, nepochopiteľnú a ľudskými slovami neopísateľnú Božiu prítomnosť.

Ak sa teda vo svetle týchto skutočností vrátime ku scéne vyhnania Adama a Evy z raja v závere tretej kapitoly knihy Genezis, vidíme, že cherubov v tomto konkrétnom biblickom texte netreba chápať ako živé tvory či akési nadprirodzené bytosti, ale ako symbolický obraz. Zároveň ich ale nemožno celkom vylúčiť z kategórie biblických postáv. Plnia totiž dôležitú funkciu. Ich úlohou je strážiť cestu ku stromu života. Čo to ale znamená? Má si snáď čitateľ predstaviť dravé okrídlené šelmy, pripravené okamžite roztrhať na kusy neboráka človeka, ak by sa pokúsil vrátiť k vytúženému stromu života? Odpoveď sa skrýva v nenápadnom slovnom spojení „strážiť cestu“. Hebrejské sloveso šamar neznamená len strážiť, ale aj zachovávať a udržovať. A podstatné meno derek neoznačuje len úzky pruh zeme upravený na pohyb ľudí a prepravu predmetov, ale aj životný štýl a v múdroslovnej literatúre zvlášť spôsob života v súlade s Božou vôľou. Cherubovia na východ od raja teda nie sú akousi starovekou obdobou pohraničnej stráže či drsných vyhadzovačov. Ich prítomnosť v biblickom príbehu nesignalizuje len tragickú nedosiahnuteľnosť stromu života, ale naznačuje aj niečo iné. Človek síce zásadne narušil vzťah so svojím Stvoriteľom a musí preto opustiť priestor, kde mal k dispozícii plnosť všetkého, avšak nie je nadobro odpísaný. Mať neustále na pamäti Božiu prítomnosť (ktorú v starovekom uvažovaní symbolizovali cherubovia) a rešpektovať jeho nesmiernu slávu, vznešenosť a moc, to je cesta k životu.